Čas ako dar a životná úloha | Štefan Šrobár

Dnešný človek by sa rád zmocnil času, ale nedokáže žiť v čase. Preto žijeme v stálom zhone a napätí. Všetko by chcel stihnúť a pritom si neuvedomuje, že mu uniká to, čo je v živote najdôležitejšie. Človek by sa mal vedieť stíšiť a čakať. Kto to dokáže môže zažiť niečo mimoriadne.

Dôraz na výkon

V súčasnosti sa viac cení výkon, než človek, ktorý má hodnotu už tým, že je človekom. V našej spoločnosti pretrváva táto tendencia k výkonu. Podporuje sa a vytvára už od materskej školy, cez školu až do zamestnania a súkromného života. Životné priority sa vymedzujú nasledovne: „Dokáž niečo, budeš niečím“; „Práca osladzuje život“; „Práca je najlepší liek“; „Práca a úspech vytvárajú hodnotu človeka“. Tieto „životné múdrosti“ bývajú často umiestnené na dverách alebo stenách domu, aby sa na ne nezabúdalo. Tak si celé generácie vytvárali vlastné hodnotenie: „Mám cenu len natoľko, nakoľko pracujem a mám úspech“. Mladý muž podnikateľ pracuje každý deň až do úmoru. Chce byť stále efektívnejší a to mu nedáva možnosť ani na chvíľu vypnúť, zastaviť sa a premýšľať nad tým, aký má zmysel všetko to, čo robí. Prílišná orientácia na budúcnosť ho ženie stále dopredu. Pomaly už stráca prehľad aj o tom, aký je deň. Spáva len niekoľko hodín a ráno začína znovu svoj šialený zápas s časom. Ľudia, ktorí boli vychovávaní k takému výkonnostnému mysleniu, často prenášajú tieto skúsenosti na Boha v domnení, že aj Božiu lásku si musia zaslúžiť vlastnými výkonmi s veľkým úsilím a námahou, hovorí psychoterapeut Karl Frielingsdorf. Často sa vyskytujúci variant „výkonu a úspechu“ je „duchovný aktivizmus“, ktorý je v náboženských kruhoch veľmi rozšírený a často zamieňaný s láskou k blížnemu. V jednom kurze pre predstavené rehoľných rádov zo šiestich kontinentov každá účastníčka mala zostaviť zoznam priorít pre bežný deň, mesiac a predošlý rok. Veľký počet sestier menoval ako prvú prioritu „výkon a aktivitu“. V ich zozname priorít sa takmer nevyskytovali také dôležité prvky ako vzťah k Bohu, čas pre modlitbu, odpočinok, ticho a meditáciu. U iných sa v zozname síce vyskytovali, ale prieskum reality všedného dňa pomocou otázky: „Koľko času denne venujem týmto prioritám?“ ukázal, čo je prianie a čo skutočnosť. Zdá sa, že človek dneška je stále viac odtrhávaný od svojho osobného života, a ostáva mu stále menej času a možno aj menej záujmu a schopností hlbšie sa zahľadieť do seba, hlbšie sa poznávať a pochopiť, hlbšie poznať a chápať aj iných ľudí. Prvým krokom z tohto začarovaného kruhu výkonu je vedomé úsilie o iné dôrazy. Patrí k nim čas pre ticho a odpočinok, vnímanie vlastných potrieb a prianí, kreatívne utváranie. Najväčšou prekážkou prekonania nadmerného aktivizmu je strach z vlastnej prázdnoty, keď odpadne práca a výkon, upozorňuje Frielingsdorf. Podľa neho môžu človeku dodať odvahu biblické podobenstvá, v ktorých nie je prioritou podávanie výkonu: Napríklad Ježišovo stretnutie s Máriou a Martou (Lk 10,38nn), podobenstvo o robotníkoch vo vinici (Mt 20,1nn), o márnotratnom synovi (Lk 15,11nn) alebo o farizejovi a mýtnikovi (Lk 18,9nn). Ich posolstvo vypovedá: Ježiš sa ujíma práve slabých, to znamená v našej súvislosti ľudí „odvrhnutých“, ktorí majú málo vlastných síl, alebo nemajú odvahu ich prejaviť.

„Vykupujte“ čas (Ef 5,16)

Takto doslovne znie grécky text, v ktorom je pre čas použitý termín kairosAgora je námestie a agorazein znamená robiť to, čo sa robí na námestí, teda predávať a kupovať. Slovo exagorazein, ktoré je použité v úryvku z listu Efezanom, znamená vykupovať z vlastníctva niekoho iného. My teda máme čas (tam je kairos, nie chronos, ide teda o našu lehotu, ktorá nám je daná) vykupovať z moci ničoty a márnosti, aby sa stal našim časom, príležitosťou zhodnotiť ho vo vzťahu k Bohu. A to je pravý opak plytvania časom. Ľudia si myslia, že im dlhy rastú len vtedy, keď robia zlo. Lenže, keď sa odovzdávajú prázdnote (vnútorne), tak vlastne strácajú niečo, čo im Boh dal ako svoj dar: čas, kairos, príležitosť. To platí vtedy, keď čas hodnotíme z pohľadu budúceho nového veku, ktorý sa približuje. Slovo vek označuje epochu, v ktorej sa nachádzame a v ktorej sa už prejavujú určité znaky večnosti, ktoré môžeme prežívať. My o budúcom veku príliš veľa nevieme. To, čo vieme, nás však môže motivovať. Ale celkom iste vieme jedno: že sa na konci času stretneme s tým, ktorý nás do svojho času postavil. Od Ježišovej smrti platí pre kresťanstvo, že „je to ako keď človek odcestuje: opustí svoj domsvojim sluhom odovzdal mockaždému určil prácu“ (Mk 13,34). Každý má svoju prácu, o ktorej vie len on sám. Pre všetkých však platí, že majú bedliť a žiť z Ducha. Podľa čoho sa dá spoznať Duchom naplnený kresťan? „Podľa tohože si je v pokore vedomý svojej jedinečnej hodnotyktorú má ako kresťanPodľa tohože sa jeho správanie podobá Ježišovmu najmä v ťažkých životných situáciáchPodľa tohože svoje daryktoré dostal od Bohadáva k dispozícii ako služobník bez tohoaby sa predvádzal.“ (Horst Afferbach). Kristov príchod nebude príchodom kontrolóra, ktorý vyvolá strach a úzkosť. Výzva na bdelosť nie je príkazom, ale skôr radou priateľa, ktorému záleží na tom, aby sme neupadli do spánku ľahostajnosti a povrchnosti. Bdelý kresťan je ako kupec, ktorý hľadá vzácne perly (Mt 13,45n), ktoré predstavujú najdôležitejšie hodnoty, o ktoré v živote ide. Kto nájde „veľmi cennú perlu“, môže pokojne predstúpiť pred Krista, keď príde neočakávane ako zlodej v noci (porovnaj Mt 24,43).

Sabat – sviatok stvorenia

V kresťanských tradíciách, zvlášť v západnom kresťanstve, je zobrazované stvorenie ako „dielo šiestich dní“. Na ukončenie siedmeho dňa sa nekladie dôraz alebo býva dokonca prehliadané. Preto býva Boh vo svojej podstate ponímaný len ako „tvorivý Boh“ (Paul Tillich), a z toho vyplýva, že ľudia sa môžu považovať za vernú podobu Boha len vtedy, keď sa stanú „tvorivými ľuďmi“. „Boh odpočívajúci“ počas sabatu, Boh žehnajúci a oslavujúci, Boh, ktorý sa teší zo svojho stvorenia, ustupuje do úzadia. Preto je ľuďmi za zmysel života považovaná práca a tvorba, ale odpočinok, sviatok a radosť z bytia stratili zmysel. Podstatným znakom dňa odpočinku, ktorý pochádza ešte z čias pred babylonským zajatím, nie je zvláštny kultický úkon (ako bola napríklad obeta), ale prerušenie (hebrejsky sabat) práce. Pohanské božstvá sú ako jazdci, ktorí nechcú zastaviť, pretože nemôžu zastaviť. Božstvá pôsobia neustále klíčenie, rodenie, dážď, zasievanie. A aj smrť je len okamihom ich automatickej tvorby. Po zimnej smrti automaticky nastane jarné vzkriesenie. Deň odpočinku je výrečným znamením Božej zvrchovanosti nad všetkými bohmi, démonmi a zlom vôbec. Boh si môže dovoliť odpočinúť (porov. Ex 20,11; Gn 2,1–3), a tí, ktorí v neho veria, ktorí žijú z jeho milosti a vernosti, tí ktorí sú verní jeho zmluve, si môžu dovoliť odpočívať v Bohu a práve takým odpočinkom ho vyznávať a svedčiť o ňom. Prerušenie znamená, že Božie dielo nie je výronom jeho prirodzenosti, že tu nejde o samovoľný tok činov, „vytrysknutie božského“, že to nie je niečo „vopred dohodnuté“. Slobodný Boh je slobodný aj od seba samého, od svojho diela. Ani plánovanie jeho diela nemá charakter príčinnosti (M. Balabán). V čom spočíva „ukončenie“ stvorenia? Spočíva v Božom odpočinku. Je to ukončenie odpočinkom. „Boží odpočinok“ je odpočinok „od všetkých dielktoré (…) stvoril a urobil“ (Gn 23). Stvoriteľ upúšťa od svojej stvoriteľskej činnosti a stavia sa tvárou v tvár svojim dielam. Tým tiež prichádza akoby späť sám k sebe a je celkom sústredený do seba potom, ako sa vo svojej stvoriteľskej činnosti celkom otvoril a bol plne sústredený na svoje dielo. Vo svojej stvoriteľskej činnosti bol slobodný pre svoje diela, ktoré zodpovedajú jemu samému, vo svojom sabatovom odpočinku je Boh zasa slobodný od svojich diel a vracia sa sám k sebe.

Boh odpočívajúci počas sabatu je Stvoriteľ odpočívajúci po svojom tvorení. Po svojom tvorení prichádza opäť sám k sebe, ale nie bez svojho diela, ale s ním. Preto sa jeho radosť zároveň stáva radosťou jeho stvorenia a zaľúbenie vo výtvore radosťou samých tvorov. Boh odpočíva počas sabatu „od svojho diela“, tým ale zároveň odpočíva s ohľadom na svoje dielo. To znamená, že dielo nielen vytvoril a urobil, ale nechal ho, aby koexistovalo s ním. Svet teda nebol od Boha len stvorený, ale existuje tiež pred Bohom a žije s Bohom. Zatiaľ čo Boh odpočíva, necháva svoje dielo tak ako je. V jeho prítomnom odpočinku prichádzajú všetky tvory sami k sebe a rozvíjajú svoju vlastnú tvárnosť. V Božom odpočinku všetci získavajú svoju vlastnú slobodu, konštatuje Jürgen Moltmann a dodáva: „Vo chvílikeď sa Boh vzdáva stvoriteľského ovplyvňovaniastáva sa v plnosti vnímavým pre šťastieutrpenie a chválu svojich tvorov. V stvoriteľských dielach ‚zažívajú‘ tvory skrze svoju existenciu a tvárnosť moc a múdrosť BohaPočas sabatu ale začína odpočívajúci Boh ‚zažívať‘ svoje tvory (…). Odpočívajúci Boh neovláda tento svetale ‚vníma‘ svet (…)Prijíma spoločenstvo stvorenia ako svoje okolie (…). Sabatom Boha v stvorení začínajú dejiny Boha so svetom a sveta s Bohom.“ Nová skutočnosť v dejinách nastáva vždy po „novom nadýchnutí“ Boha. Boh sa rozhoduje medzi uzavretím (svojich) ľudí do zotročujúcej minulosti a milosrdnom prelomení toho, „čo bolo“ a nástupe k tomu „čo bude“ a „má byť“. Dejiny Božieho ľudu sú potom Božím „pokračovaním po prestávke“, sú v istom zmysle „novým stvorením“. Tohto nového (s) tvorenia nie sú modly a bohovia schopní. Títo bohovia nevyslobodzujú, nevytvárajú nové, ba ani ho nepripravujú. Stále pôsobia, ženú sa akoby vpred, hnaní ničotou k ničote, od nedejinnosti k nedejinnosti. Fabrikujú a sú fabrikovaní tými, ktorí ich nezmyselne uctievajú ako keby boli živí.

Mesiášsky, večný sabat

Sabat je ukončenie stvorenia. K tomuto ukončeniu prichádza skrze odpočívajúcu prítomnosť Stvoriteľa v jeho diele. Táto Božia prítomnosť je prvým zjavením Boha v jeho diele, nie tvoriacim, ale odpočívajúcim zjavením, nie nepriamym, sprostredkovaným, ale priamym, nesprostredkovaným zjavením. Keď sú spojené sabat ako ukončenie stvorenia a sabat ako zjavenie odpočívajúcej existencie Boha v jeho diele, odkazujú tieto dav prvky sabatu do budúcnosti, kedy sa Božie stvorenie a zjavenie stanú jedným. Je to vykúpenie. Preto je treba chápať spasenie ako „večný sabat“ a súčasne ako „nové stvorenie“. Keď bude Boh „všetko vo všetkom“ (1 Kor 15,28), keď bude Boh „prebývať“ v celo svojom stvorení (Zjv 21,3), potom budú stvorenie a zjavenie totožné. Boh je potom zjavný v celom svojom stvorení a celé stvorenie je zjavením a odleskom jeho slávy. Je to vykúpený svet. Deň sabatu, sobotný a jubilejný rok poukazujú v čase cez historický čas do času mesiášskeho (porov. Iz 61,1–11). Až mesiášsky sabat bude sabatom bez konca. Pokiaľ je historický sabat „snom ukončenia“, potom je mesiášsky, večný sabat „ukončením sna“ Izraela. Kresťanská nedeľa neodstraňuje sabat Izraela, nevytláča ho a nesmie ho ani chcieť nahradiť. Prenesenie prikázania sabatu na kresťanskú nedeľu je historicky a teologicky nesprávne. Skôr je treba nahliadať kresťanský sviatočný deň ako mesiášske rozšírenie sabatu Izraela. „Sen ukončenia“ čaká na ukončenie sna. Práve zdôvodnenie kresťanského sviatočného dňa ako dňa Kristovho vzkriesenia, a tým ako „dňa Pána“, predvída nielen konečný a eschatologický sabatový odpočinok, ale aj počiatok „nového stvorenia“. Nové stvorenie začína podľa kresťanského ponímania Kristovým vzkriesením z mŕtvych, lebo „nové stvorenie“ je svetom zmŕtvychvstania. Keď umožňuje sabat Izraela pohľad späť na dielo Božieho stvorenia a na vlastnú týždennú prácu ľudí, potom hľadí kresťanský sviatok zmŕtvychvstania dopredu, do budúcnosti nového stvorenia. Keď umožňuje izraelský sabat podiel na Božom odpočinku, potom umožňuje kresťanský sviatok zmŕtvychvstania podiel na sile nového stvorenia sveta. Keď je sabat Izraela predovšetkým dňom spomienky a ďakovania, potom je kresťanský sviatok zmŕtvychvstania predovšetkým dňom počiatku a nádeje. Pokiaľ by sme chceli rozdeliť dôležitosť „ukončenia“ a „začiatku“ týmto spôsobom medzi „siedmy deň“ a medzi „prvý deň“, potom je deň ukončenia stvorenia otvorený novému stvoreniu a prvý deň nového stvorenia predpokladá deň ukončenia pôvodného stvorenia. Staré cirkevné označenie dňa kresťanského sviatku zmŕtvychvstania ako „ôsmeho dňa“ odkazuje kresťanskú nedeľu na sabat Izraela a zveruje Izraelovi výhľad na onen – podľa počítania síce nemožný – deň nového stvorenia.

Vytisknout