Boj [Pavol Bargár]

orig. KRIGEN, Dánsko, 2015, 115´, réžia a scenár: Tobias Lindholm, kamera: Magnus Nordenhof Jønck, hudba: Sune Wagner, hrajú: Pilou Asbaek, Tuva Novotny, Dar Salim, Søren Malling, Charlotte Munck

Premiéra v ČR i SR: 28.4.2016

Hodnotenie: 75%

Dánsky filmový tvorca Tobias Lindholm si v posledných rokoch získal celosvetové uznanie za svoje diela Únos (2012 – scenár, réžia) a Hon (2012 – scenár). Predovšetkým druhé menované dielo svojím dôrazom na silný príbeh, ústrednú morálnu dilemu, uveriteľné a ľudsky blízke charaktery postáv či osobitú, minimalisticky poňatú filmovú estetiku predznamenáva líniu, v ktorej pokračuje i Boj. Táto vojnová dráma s výraznými rysmi psychologického filmu, nominovaná na tohtoročného Oscara za najlepší zahraničný film, ponúka nevšednú sondu do skúmania mnohovýznamovosti titulnej metafory boja.

Snímok tvoria dve približne rovnako dlhé, no žánrovo odlišné časti. Prvá divákovi predstavuje pôsobenie dánskej vojenskej misie v Afganistane. Po tom, čo pri rutinnej akcii príde o život mladý vojak, veliteľ oddielu Claus Pedersen (P. Asbaek) sa rozhodne povzbudiť svojich demoralizovaných podriadených tak, že sa – značne neštandardne – sám zapája do výjazdov mimo základňu. Táto časť filmu zároveň sleduje druhú, paralelnú dejovú líniu. Clausova manželka Maria (T. Novotny) sa počas manželovej neprítomnosti doma stará o ich tri malé deti, odhodlane zvládajúc mnohé každodenné výzvy. Claus je v pravidelnom telefonickom spojení so svojou rodinou a všetci sa už tešia na jeho príchod domov na Vianoce. Doba čakania sa však skráti, keď Claus nečakane prilieta do Dánska po tom, čo bol obvinený z prestúpenia právomocí veliteľa, ktoré malo za následok zabitie civilistov počas jednej akcie. Tu začína druhá časť filmu zachytávajúca súdny proces s Clausom, ako aj sieť zložitých otázok, ktoré sa s udalosťami a reáliami okolo tohto procesu viažu.

Ako už bolo naznačené vyššie, motív boja je hlavným výkladovým kľúčom k interpretácii filmu. Lindholma je potrebné oceniť za to, že sa mu podarilo presvedčivo a pôsobivo ukázať, že zápas o pravdu, o hodnoty, o zmysel ľudského života zďaleka neprebieha len v zákopových líniách. Jedna z hlavných rovín filmu, Mariina každodenná starostlivosť o deti a domácnosť, totiž jasne svedčí o tom, že neustálou výzvou je i výchova, zvládanie viac či menej bežných situácií alebo vzájomné spolužitie členov rodiny. Film však ponúka ešte oveľa viac. Obraz boja sa vzťahuje taktiež na úsilie o zabezpečenie normálneho fungovania štátu a bezpečnosti a životného štandardu jeho občanov, na súdne vymáhanie spravodlivosti a preukazovanie viny či neviny, na snahu o vytváranie a udržiavanie vzťahov medzi priateľmi, rodinnými príslušníkmi, nadriadenými/podriadenými alebo úradmi/občanmi.

Boj je v prvom rade filmom o morálke. Divák nepochybne ocení, že Lindholm nezvolil cestu jeho citového vydierania. Film je zbavený akéhokoľvek pátosu, nespolieha sa na lacné emócie. Dánsky tvorca sa namiesto toho rozhodol priblížiť najprv charaktery postáv, zasadiť ich do komplexných vzťahov a situácií a následne jasne formulovať zásadnú morálnu otázku, pred ktorou tieto postavy stoja. Morálka pre Lindholma nie je abstraktným pojmom, o ktorom by bolo možné teoretizovať a špekulovať. Je zasadená do kontextu každodennej existencie. Rozhodnutia jednotlivca totiž majú priamy dopad na životy veľkého množstva ďalších ľudí. Koniec filmu zostáva otvorený, Lindholm necháva diváka, aby si vyvodil vlastné závery. Základný tón však vyznieva zreteľne: konečným sudcom každého človeka nie je žiadny tribunál, ale predovšetkým jeho vlastné svedomie.

Takéto vyznenie otvára i priestor pre interpretácie z teologickej perspektívy. Ľudský súd nemá posledné slovo – to je z filmu jasné. Aké miesto však má koncept Božieho súdu v dnešnom post-kresťanskom svete, ako ho predstavuje tento snímok? Civilne uchopený a triezvy Boj ponúka určitú alternatívu. Vidí ju v svedomí interpretovanom ako vnútorný hlas nesúci ozveny toho, čo má byť. V ňom sa budúcnosť prelamuje do životov ľudí. A každý jednotlivec je pozývaný, aby sa zodpovedne podieľal na vytváraní tejto budúcnosti.

Celkové vyznenie diela podporuje aj úspornosť výrazových prostriedkov a typický strohý prístup severskej školy. Hudba sa prevažne obmedzuje na zvukovú stopu, ktorá je ako súčasť deja prístupná i samotným postavám. To Boju dodáva na autenticite, rovnako ako aj špecificky poňatá kamera, takýmto štýlom využívaná skôr v dokumentárnych filmoch. Kde-tu sa objaví nejaký symbol, napríklad bosé detské nohy pod perinou. Niektoré otázky zostávajú nezodpovedané (Oci, a skutočne si zabil deti?) a zostávajú visieť vo vzduchu ako ťaživé memento nielen pre hrdinov filmu, ale aj pre diváka. A rozsiahly priestor dostávajú scény zachytávajúce osamelého Clausa mlčky sediaceho so svojimi vlastnými myšlienkami, pretože o čom nie je možné hovoriť, o tom je nutné mlčať.

Boj má i svoje nedostatky. Režisérovi je možné vytknúť určitý nedostatok tvorivej invenčnosti, pretože k výnimočnému scenáru pristúpil v zásade bez väčšej autorskej originálnosti. Cenou za filmový minimalizmus je absencia významnejšieho počtu výrazných motívov, ktoré by interpretovi poskytli bohatší materiál pri výklade snímku. A napokon, dielo neobsahuje žiadne skutočne nezabudnuteľné scény, ktoré by sa divákovi nezmazateľne zapísali do pamäti, a tým Boju zaistili miesto v zlatom fonde svetovej kinematografie.

Napriek tomu však ide o film, ktorý si oprávnene zaslúži pozornosť divákov, pretože Tobiasovi Lindholmovi sa v ňom podarilo zvládnuť netradičný prístup k uchopeniu vojnového filmu, ktorý nespolieha na akčné stvárnenie bojových scén, ale dáva vyjadrenie posolstvu, že boj nekončí ani po návrate z vojnového poľa. Navyše divákovi neumelo, no dôrazne kladie otázku týkajúcu sa jeho vlastných hodnôt a toho, čo je pre ne ochotný urobiť.

Pavol Bargár

Vytisknout