4/2021 - Hřích | Pavol Bargár

Milí čitatelia,

aktuálne číslo KR sa venuje tematike hriechu. Hoci ide o jeden zo základných termínov kresťanskej viery, jeho význam sa v dnešnej dobe značne vyprázdnil, a to aj v cirkvách. Dôvodov je hneď niekoľko. Jednak je to ďalekosiahly vplyv reklamy a popkultúry, ktoré hriechu dodávajú dráždivé a sexuálne sugestívne konotácie, keď ho dávajú do súvislosti so zakázaným ovocím, ktoré chutí najlepšie. Na druhej strane spektra dôvodov obsahovej devalvácie tohto pojmu potom stojí v našej kultúre – a aj teológii – rozšírený individualizmus, ktorý hriech vníma výlučne ako záležitosť medzi jednotlivcom a jeho Bohom. Napokon, ide predsa o moje prestúpenie, moju zakuklenosť do seba, moje odcudzenie, minutie môjho cieľa.

Na stránkach KR nie je zvykom pestovať moralizmus ani vyžívať sa v nárekoch nad údajne žalostným stavom sveta. Výnimkou nebude ani toto číslo a tento úvodník. Skúsme si skôr položiť otázku, ako môžeme získať biblicky informovanejší a teologicky adekvátnejší pohľad na problematiku hriechu. Inšpiratívne odpovede je možné nájsť v tematických príspevkoch tohto čísla. Na tomto mieste sa zamerajme len na jeden aspekt. Významovo bohaté pochopenie hriechu predpokladá významovo bohaté pochopenie toho, kto a čo je človek; ide tu o „človekoslovie“ (ak smieme použiť výraz Milana Balabána). Človek nie je osamotená monáda, solitér, autonómna jednotka. Človek je bytosť žijúca v pletive vzťahov rozmanitej povahy. Vzťahuje sa k sebe samému, ostatným ľuďom, mimo-ľudskému stvoreniu, svetu i skutočnosti, ktorá ho presahuje (v biblickej tradícii nazývanej Bohom). Tieto vzťahy majú vplyv na ľudskú identitu; formujú, kým človek je. Hriech potom odkazuje na narušenie až spretŕhanie týchto vzťahov. Človek tak nie je tým, kým by mohol a mal byť; porušenie onoho pletiva vzťahov bráni skutočnej ľudskosti.

Je dôležité povšimnúť si, že táto deštrukcia vzťahov prebieha na rôznych rovinách. Hriech sa tak netýka len človeka tvárou v tvár Bohu (coram Deo), ale taktiež tvárou v tvár iným ľuďom, mimoľudským živým bytostiam a svetu. Hriech nie je len vecou jednotlivca, ale aj komunity; má svoj spoločenský, štrukturálny a systémový rozmer. Preto má zmysel hovoriť o hriechu vo vzťahu k spravodlivosti v jej rozmanitých aspektoch – sociálnej, ekonomickej, rodovej či ekologickej. Spravodlivosti, ktorá nie je len suchým vyjadrením litery zákona v štýle „každému, čo jeho jest“. Ale spravodlivosti, o ktorej čítame v žalmoch a prorockých textoch Biblie: spravodlivosti, ktorá raší a pučí zo zeme, ktorá je neoddeliteľne spojená so stvorením a jeho Stvoriteľom a Vysloboditeľom. Spravodlivosti, ktorá je integrálnou súčasťou biblickej vízie pokoja, zmierenia a života v plnosti pre celé stvorenie. A tu sa už dostávame k budúcnostnému horizontu príbehu človeka, sveta a Boha – k nádeji, že hriech v stvorení nemá trvalé miesto.

Inšpiratívne čítanie vám za celú redakčnú radu praje

Pavol Bargár