2/2020 | Pavol Bargár

S ustupujúcou koronavírovou krízou (alebo aspoň jej prvou vlnou) v našej časti sveta nastáva čas uvažovať nad tým, čo sme to vlastne zažili a čo nás v tejto súvislosti čaká. Z rôznych perspektív sa budú hodnotiť politické, sociálne, ekonomické či kultúrne dopady pandémie, ako aj výhľady do budúcnosti. Nepochybne je to príležitosť aj pre kresťanov, aby sa zamysleli nad tým, akú úlohu v týchto procesoch zohrávajú – a chcú zohrávať – oni samotní, či už ako jednotlivci alebo ako spoločenstvá. Kresťania môžu z perspektívy svojej viery nepochybne reflektovať všetky vyššie zmienené dopady, no pritom by nemali zabúdať, že do celospoločenskej diskusie prispejú najvýznamnejšie tak, keď všetky tieto aspekty budú nastoľovať v spojitosti s dôrazom na duchovný rozmer danej problematiky. Kresťanstvo nie je najviac celospoločensky prínosné vtedy, keď sa stotožňuje s politickým konzervativizmom či, naopak, liberalizmom. Jeho najväčším prínosom je akcent na spoločensky angažovanú spiritualitu vyživovanú presvedčením, že ako ľudstvo sme všetci dielom jedného Boha. Napriek tomu, že vo svojich životoch vnímame rozmanité podoby odcudzenia a porušenia vzťahov, tento Boh nám ponúka zmierenie a uzdravenie celého stvorenia. Všetkých ľudí pozýva, aby sa v tomto procese zúčastňovali. To je nádejou, ktorou kresťania majú žiť.

Takáto spoločensky angažovaná spiritualita má (prinajmenšom) tri rozmery, ktoré sa v súčasnej dobe post-koronavírovej ukazujú ako veľmi relevantné. Po prvé, má záujem o všetkých chudobných, prehliadaných a odsúvaných na okraj. Udalosti minulých mesiacov ukázali, že naše systémy sociálneho zabezpečenia majú mnohé medzery. Sme volaní myslieť aj na tých najmenších z malých – a zjednávať pre nich spravodlivosť. Po druhé, je si vedomá inakosti a usiluje sa s ňou konštruktívne pracovať bez snahy prevádzať všetko na jedného spoločného menovateľa. Vystríha nás pred tým, aby sme podliehali strachu z iného, uzatvárali sa do seba či hádzali vinu na blížneho svojho. A po tretie, učí nás kriticky zaobchádzať s mocou. Koronavírová kríza naliehavo poukázala na nebezpečenstvá fám, paniky a populizmu. Spiritualita inšpirovaná tesárom z Nazareta nás nabáda nepodliehať kúzlu jednoduchých riešení a neustále si klásť otázku „cui bono“?

Stručne povedané, kresťania môžu do celospoločenskej diskusie (nielen) v dobe post-koronavírovej prispieť vnášaním perspektív založených na hodnotách lásky, viery a nádeje a usilujúcich o spoločné riešenia zdieľaných problémov. Ide tu o proces, ktorý je filozoficky možné označiť ako nasledovanie Pravdy. Práve ono bolo celoživotnou témou nedávno zosnulého filozofa Ladislava Hejdánka († 28. 4. 2020), ktorému je toto číslo KR tematicky venované.

Nájdete v ňom však aj spomienku na taktiež nedávno zosnulú sociologičku a našu kolegyňu z redakčnej rady Markétu Sedláčkovú (†16. 4. 2020). Jednou z jej bádateľských tém bola dôvera v spoločnosti. Aj tá sa ukazuje v dnešnej dobe ako nesmierne aktuálna.

Inšpiratívne čítanie v mene celej redakčnej rady praje

Pavol Bargár